Rozhovor predsedu klubu pre Žilinský večerník
Abstinujúci alkoholik: „Tento polčas vyhrávam.“
Spomína si, že ísť prvýkrát k psychiatrovi bola nepredstaviteľná hanba, vďaka tomu sa však dožil tej lepšej polovice života. Jozef Papaj je dlhoročný člen a už druhý rok predsedom Klubu abstinentov Žilina. V rozhovore nám porozprával o činnosti klubu, no veľa nám prezradil aj z osobného života.
Klub abstinentov Žilina funguje od roku 1971. Koľko máte dnes členov?
Niektorí ľudia prídu, niektorí odídu, a nie všetci, čo chodia, sú aj členovia. Niektorí nimi oficiálne nechcú byť, lebo sa obávajú, že sa to o nich dozvedia v práci. Na pravidelných stretnutiach sa nás však stretáva okolo 40. Členstvo nie je automatické. Človek hlavne musí chcieť, musí spĺňať abstinenciu a počet návštev v klube. Členovia sú z Turca, Kysúc, z celého žilinského okresu a ja som napríklad z Púchova.
Absolvovali ste ústavnú liečbu a teraz sa združujete ako komunita, ktorá si má čo povedať?
Ono to je jedna z foriem doliečovacieho procesu. Nechodíme len raz do týždňa na stretnutia klubu, to je málo. Absolvujeme aj opakovacie liečby na psychiatrii, čo sa odporúča už polroka po liečbe. Aby sme nezabudli, odkiaľ sme vyšli a že sme alkoholici. Organizujeme športové a spoločenské stretnutia, turistické vychádzky - naposledy sme boli na Minčole a najbližšie sa chystáme na vrch Suchý. Najkrajšie sú asi vianočné podujatia, kde prídu aj naše rodiny, či výročné stretnutia. Dávame si darčeky a sme radi, že sa stretneme. Zaujímavé je, že mnohí si uvedomia, že po rokoch sa zabavili a zatancovali si aj bez alkoholu. Okrem spomínaných aktivít chodíme aj po základných a stredných školách. Zaujímavé je, že deťom dávame anonymné dotazníky a vidíme, že všetci majú skúsenosti s alkoholom, drogami alebo fajčením. Ale nikto vraj nepotrebuje pomoc.
Dokáže človek prestať piť aj sám? Môže sa pridať do klubu odborne neliečený alkoholik a nájde u vás oporu?
Máme aj takých členov, ktorí neboli na ústavnej liečbe a dlhodobo abstinujú. Ale musia preto niečo urobiť. Chodia na stretnutia, spoločne chodíme do nemocníc na psychiatrické oddelenia, kde sa závislosti liečia, na školenia a prednášky. Ale treba myslieť na to, že keď človek prestane piť, bez odbornej pomoci mu ide vlastne o život. Môže dostať epileptický záchvat, pri rýchlom ukončení pitia môže prísť delírium tremens. Sú ľudia, ktorí chodia len na ambulantnú liečbu. U mňa by to neexistovalo.
Ako a kde ste sa liečili vy?
V Pezinku. Nemôžem zabudnúť na deň, keď som tam nastúpil, bolo 11. decembra 2000. Vrátil som sa odtiaľ 15. marca 2001 a bolo to pre mňa dôležitejšie ako inžiniersky diplom.
Je ústavná liečba prísna?
Mal som šťastie, že som bol na vojne. Je to prísne, áno. Tá liečba sa volá skupinová psychoterapia. Rôzne skupiny – podľa doby liečby - riadi doktor alebo sestričky. No vzájomne si samých seba všímajú aj spolupacienti. Keď jeden vidí, že druhý klame, upozorní na to. Zo začiatku je veľmi obmedzený pohyb aj režim, nemôžete mať pri sebe veci osobnej potreby a mobilný telefón. Postupne sa to uvoľňuje. Režim je zameraný na presnosť, poslušné správanie, nemôžu sa požičiavať peniaze, poskytovať jeden druhému nejaké služby. Všetko sa boduje. Pacienti sa učia aj hygiene, lebo tam chodia vo všelijakých stavoch. Počas rokov pitia stratili základné návyky. Mňa napríklad na liečbe naučili holiť sa. Bol som už zanedbaný, holil som sa sporadicky. Som 16 rokov doma a odvtedy sa holím každý jeden deň.
Kto si u človeka všimne skôr alhokolizmus – okolie alebo on sám?
Mne moju diagnózu stanovil lekár. Ja vidím, keď niekto nemiestne pije, ale nie som doktor, aby som povedal, že je závislý. Na liečenie sa človek dostane pod tlakom okolností, sám väčšinou nepôjde. Musí mu za chrbtom biť smrtka na poplach, hrozia mu zdravotné problémy, výpoveď, rozvod... Ani ja som nešiel sám. Viete čo to bolo ísť prvýkrát k psychiatrovi? Nepredstaviteľná hanba!
Dá sa povedať, aké sú najčastejšie príčiny toho, že človek začne piť alebo sa uchýli k nejakej závislosti?
Príčiny? Poviem zas o sebe. Bol som najmladší v rodine, rodák z Makova a tak ako sa hovorí v odborných kruhoch, asi som sa chcel presadiť. Aj ja som chcel byť „geroj“! Chcel som byť silnejší a smelší. Na zábave som nešiel tancovať, kým som nemal liter vína v sebe. Dopadlo to zle. Potom sa už nedalo ísť len na dve pivá. Pil som až do 40-tky. S dnešnými skúsenosťami, za tie roky čo som pil, aj za tie roky čo nepijem, môžem konštatovať, že som nikdy nepil normálne. To bol vždy nejaký malér. Chodiť z roboty rovno domov? To som nepoznal. Išiel som pre deti do škôlky a potom s nimi išiel na pivo. Neskôr som už najskôr išiel do krčmy a až potom po ne. A koľkokrát som ani nestihol pre ne prísť, chúďatá, stáli tam pred škôlkou samé....
Ako sa k tomuto problému postavila vaša rodina?
Keď som išiel na liečenie, tak sa so mnou nerozprávala ani kľučka od záchoda. Manželka podala žiadosť o rozvod, deti sa hanbili ísť so mnou po jednej strane ulice. Prepil som a ukradol, čo sa dalo. Bolo to pre nich ťažké. Nikto mi neveril. Väčšinou ženy píjavajú doma a muži v krčme. Sú aj výnimky, ale väčšinou to je tak. Ja som štandardne píjaval v najlacnejšej krčme, nebolo podstatné s kým a či tam páchne. Človek sa časom zbaví všetkých zábran. Pamätám si, ako som sa čudoval, keď som chodil do roboty, ako môžu chlapi stáť ráno pred krčmou, kým otvoria. Za dva mesiace som tam stál aj ja. Chodil som síce do roboty, ale v zanedbanom stave. Mal som šťastie, že som mal šéfa Nemca a ten mal skúsenosti so závislými. Žena chodila prosiť o zálohy, lebo nebolo peňazí, no on ma nevyhodil. To by bolo to najjednoduchšie. Pritlačil ma, za čo mu dodnes ďakujem. Zasvietilo mi. A počas liečby prišlo aj stiahnutie žiadosti o rozvod. Keď som odtiaľ odchádzal, deti ma viedli s úsmevom popod pazuchu. Našiel som si hneď Klub abstinentov v Žiline, ktorý navštevujem dodnes. Druhý rok som predsedom. Napĺňa ma robiť pre ľudí.
Čoho sa treba vystríhať, keď sa človek vráti z liečby?
Zo začiatku je dobré nechodiť do starej partie. Každá recidíva je pád o dva stupienky nižšie. Pravdaže, človek ide psychikou dole. Najlepšie je prestať piť a to dokonca života. Takisto by sme si mali nájsť nové alebo oprášiť staré koníčky. Keď človek vo veľkej miere pije, upadnú do zabudnutia. Aj po ústavnej liečbe sa stále doliečujeme. Viacerí navštevujeme viacero klubov, ideme sa pozrieť do Turčianskych Teplíc, do Modrého domčeka v Považskom Chlmci, ja chodievam do klubu do Považskej Bystrice. Hovorí sa, že človek je zas závislý, ale na klube (smiech).
Je pre vás predstava alkoholu stále lákavá?
Pre mňa je najdôležitejší môj abstinentský život. Robím všetko pre to, aby bol pestrejší, plnohodnotnejší a lákavejší ako život s alkoholom. Tento polčas vyhrávam. Mnohí moji bývalí kamaráti - štamgasti sú už mŕtvi. To hovorí za všetko.
Prisudzujete si statusy 15, 20 či 25 rokov abstinujúcich alkoholikov. To evokuje, akoby ste sa nikdy úplne nevyliečili. Stávate sa abstinentmi na celý život?
Alkoholizmus je nevyliečiteľná choroba. My sme len uzdravení. Veľakrát počujem v televízii, že po roku nepitia je človek vyliečený. Nie je to tak.
Ostane to v človeku do konca života?
Máme závislácke správanie, už nemáme mieru. Dávame si pozor nielen na pitie, ale aj na bromhexinové kvapky, pralinky či jedlo pripravené na víne. Ja osobne nezjem ani jedlo, ktoré má v názve „plzenské“. A niektorí abstinujúci nedokážu piť z pohára na stopke.
Alkoholikom sa údajne môže stať aj človek, ktorý pije sviatočne.
Zhruba v každej tretej rodine je človek so sklonom k závislosti. Je pravda, že nie všetci ľudia sú rovnakí. Neviem či je to predispozíciami, ale môžu spolu chodievať piť dvaja kamaráti, a jeden bude závislý a druhý nie. Nie je to merateľné. Máme len jedno meter – závislý človek je ten, ak jeho závislosť spôsobuje niekomu inému bolesť a problémy. Rodine, zamestnávateľovi, dokonca jemu samému.
Sedíte pri minerálke a ste veselý. To je ten paradox, že človek pije, aby bol veselý, a pritom opak je pravdou.
Ja som veselý triezvy! A som veľmi rád, že mám túto chorobu, lebo by som nezažil ten pekný život počas 16 rokov bez alkoholu. To človek zistí, že rastie tráva, kvetiny, okolo sú kopce. Kedysi som rozmýšľal, na čo by som išiel na nejaký kopec, keď tam nenalievajú. V klube si teraz užívame výlety a stretnutia, dávame si pomocnú ruku, povieme podporné, ale aj kritické slovo. A nakoniec každý príde na to, že tú pomocnú ruku má na konci svojho pleca.
Veronika Cvinčeková
(prevzaté bez obrázkov z týždenníka Žilinský večerník, č. 24/2017, vyšlo dňa 13.6.2017)