Liečba

LIEČBA PATOLOGICKÉHO HRÁČSTVA.

Motivácia k liečbe a proces liečby.

Kľúčovou otázkou vzhľadom na úspešnosť liečby je motiváca pacianta - čiže ochota podstúpiť liečenie. Zmena filozofie za účelom zlepšenia svojej situácie. Podstatnou okolnosťou pre úspešnosť liečby teda je, nakoľko samotný hráč vníma a pociťuje svoju situáciu ako ťaživú, mučivú až neúnosnú. Čím viac sa jeho prežívanie prítomnosti so všetkými problémami blíži k pocitu bolesti, tým silnejšie je motivovaný k prijatiu pomoci a hľadania východiska. Ak ale svoju situáciu a hranie vnútorne neprežíva negatívne a necíti naliehavosť zmeny, rýchlo sa uspokojí myšlienkami, že na tom ešte nie je až tak zle. Že on pomoc nepotrebuje a klesá jeho ochota liečiť sa. A žiaľ aj napriek úsiliu terapeutov a príbuzných, liečba nebýva úspešná

MOTIVÁCIU K LIEČBE nemožno pacientovi vnucovať vonkajšími okolnosťami ( zdrojom musí byť vnútro človeka). Človeka možno inšpirovať, pomáhať mu vo vyjasňovaní si toho, čo chce a čo potrebuje. A ak o to stojí a posilňovať jeho motiváciu. Ak prichádza s dostatočnou vnútornou motiváciou ( skutočné dôvody prečo prestať z hraním a nevrátiť sa k nemu ) riešiť problém závislosti od hazardnej hry, dokáže pri usmernení terapeutmi a skupinou spolupacientov je na tej najlepšej ceste nápravy. Tvrdo na sebe pracovať a menej vyhľadávať úniky z liečby.

Základné kroky pre efektívnosť procesu liečby:

  • pre liečebný proces je pozitívne hneď na začiatku liečby vybojovať vnútorný boj medzi snahou skrývať a maskovať problém s hraním ( spoliehaním sa na svoje sily ) a prijatím odbornej pomoci;
  • dôležité je prelomenie obáv a nedôvery voči terapeutom a terapeutickému prostrediu ( pochybovanie o ich zámeroch pomôcť mi );
  • nebáť sa prekonať strach z negatívneho hodnotenia a odmietnutia inými. Osvojiť si schopnosť zverejnenia podrobnosti zo vlastnej hráčskej kariéry. Zverejniť čoho som bol schopný ( je potrebné, čo najviac o sebe rozprávať v skupine a vyjadrovať svoje názory, významným bodom v liečbe je úprimné vyrozprávanie svojho životopisu );
  • zvládať zážitok prijatia skupinou, terapeutmi napriek odhaleniu nepriaznivých skutočností o sebe ( pocit bezpečia v skupine );
  • neutralizovanie odporu voči prijatiu diagnózy závislosti od hazardnej hry ( vnútorný konflikt: ak to prijmem, môžem byť ešte dobrým človekom? )
  • aktívne pracovať na posune vo vnímaní seba v terapeutickom prostredí, od postoja "JA a VY" smerom k "MY HRÁČI". Od pasívneho prijímania k aktivite ( rozdávaniu ) v skupine;
  • aj sám aktívne pracovať na rozklade racionalizačného systému / falošné odôvodňovanie a ospravedlňovanie, prečo som hral ) a skoncovanie s hľadaním vinníka ( teda presúvaním zodpovednosti na iného človeka );
  • nepripúšťať a nerozvíjať rozumové zhodnocovanie vlastnej diagnózy so sklonom k sebaklamu že ja som špeciálny prípad a ja budem vedieť kontrolovane hrať, ( pohŕdanie a podceňovanie zásad pre udržanie abstinencie ),
  • neľakať sa faktu, že ako závislý si už nikdy a ani trochu zdravo nezahrám (nepripúšťať zradnú sebaľútosť nad takýmto "rozsudkom" a nepripúšťať strach, že to nedokážem dodržať, obavy "čo to bude za život" a sklamanie "prečo práve ja" ) ,
  • !!! vnútorné prijať svojho závislého JA a skamarátenie sa sním (odpúšťam sám sebe). Prevzatie zodpovednosti za svoju chorobu, liečbu aj uzdravenie (abstinenciu ),
  • zvažovať klady a zápory abstinencie, prehodnocovať doterajší životný štýl a rebríček hodnôt. Nie opatrnícke uvažovanie nad tým, čo som ochotný zmeniť, či opustiť, aby sa my darilo abstinovať ( počiatočná nechuť k zásadným zmenám v životnom štýle, strach z neznámeho ),
  • aktívne pracovať na raste sebavedomia a vo vieru v lepší život ( prijatie kritiky terapeutov i spolupacientov, nových doporučení pre dodržanie abstinencie od hazardných hier, náhľad na svoju chorobu, úprimnosť, pocity úspechu, zvládanie neúspechov, odvážne čelenie problémom ),
  • dozretie k rozhodnutiu abstinovať, plné nasadenie pre budovanie si vlastného štýlu abstinencie, prijímanie zásad abstinencie kvôli predchádzaniu recidíve.

Popísaný proces liečby je u každého pacienta jedinečný. Časť pacientov potrebuje viac ako jedno liečenie. Ďalší nahradzujú hazardnú hru inou drogou a sú i takí, ktorí odmietajú uznať nutnosť trvalej a dôslednej abstinencie.

Obrané mechanizmy v liečbe.

Pacient je v procese liečby vystavovaný rôznym situáciám, ktoré prežíva ako ohrozujúce. Najčastejšie je to vtedy, keď je priamo vyzývaný hovoriť o svojej hráčskej kariére, dlhoch, stratách, klamaní, narušených vzťahoch z blízkymi. Keď je skupinou posudzovaná miera jeho závislosti. Ak niekto so spolupacientov či terapeutov poukáže na rozpor medzi jeho slovami a skutočným správaním ... Bráni sa teda, keď je konfrontovaný ( postavený zoči - voči ) nepríjemnému či zahanbujúcemu faktu, ktorý v ňom vzbudzuje úzkosť. Ohrozená pritom môže byť jeho sebaúcta, sebavedomie, vlastné jadro JA.

Pacient často v týchto situáciách namiesto primeranej reakcie používa obrané mechanizmy, teda automatické reakcie na odvrátenie nebezpečenstva. V liečbe to znamená odmietnutie pomoci, kvôli strachu zo zmeny. Na jej začiatku ide o pochopiteľné správanie. Čím skôr však začne pacient dôverovať terapeutom, spolupacientom či abstinujúcim hráčom, tým skôr sa prepracuje k potrebným zmenám v svojej osobnosti.

LIEČBA ZNAMENÁ ZMENU A ZMENA SEBA BOLÍ. Užitočné je nevyhýbať sa takejto bolesti a napriek strachu vykročiť do neznáma. Terapeut vás tam bude sprevádzať. Ľahšia cesta k abstinencii nevedie.

Niektoré obrané mechanizmy ( úniky ) pacientov - hráčov.

  • racionalizácia hrania ( vymýšľam si falošné dôvody, prečo som hrával. Pretože ak by som to nerobil, musel by som priznať svoju bezmocnosť a zúfalstvo. Lebo by som si nevedel rady so svojim "závislým JA" a pokračoval by som v hraní, hoci by som tým sebe aj svojim blízkym ubližoval),
  • bagatelizácia doterajšieho hrania, maskovanie a skresľovanie faktov zo svojej hráčskej kariéry ( únik pred bolesťou a strachom, ktoré vo mne vyvolávajú dôsledky môjho hrania a únik pred posudzovaním mojej osoby inými ľuďmi ),
  • vytesňovanie nepríjemných zážitkov súvisiacich s dôsledkami hrania z vedomia ( ťažko sa rozpamätávam na podstatné detaily ),
  • vytesňovanie nepríjemných informácií o svojej diagnóze z vedomia ( pamätám si to, čo mi vyhovuje, čo ma tak nebolí na základe postoja : "čo nevidím, to ma netrápi" ),
  • vyhýbavé odpovede na priame otázky,
  • predstieranie snahy a aktivity navonok, vo vnútri odpor voči liečbe, terapeutom ( napr. hovorím, čo chcú počuť, čo odo mňa očakávajú, ale myslím si niečo iné ),
  • predstieranie prijatia abstinencie, ale vo vnútri presvedčenie, že dokážem kontrolovane hrať,
  • odmietavý postoj voči doporučeniam zmeniť životný štýl a seba spôsobom : "dobre, ale ja som iný ( špeciálny prípad ), ja viem lepšie, ako na to!",
  • obrana voči oprávnenej kritike ( protestné mlčanie, pohŕdanie, blesková neuvážená protiargumentácia, provokovanie slovných súbojov a pod. ),
  • pri nedostatku motivácie k liečbe cielené vyhľadávanie dôvodov : "prečo ma tu nevyliečia" ( nevyhovujúci liečebný režim, nedostatok komfortu na izbách, zlá strava, zaujatí terapeuti, pridlhá liečba... ),
  • nárast falošného sebavedomia na začiatku liečby :"už som všetko pochopil, už mi to nič nedáva" ( predčasné ukončenia liečby ),
  • úniky v rámci práce v skupine : denné snívanie ( som duchom neprítomný ), zvolenie obetného baránka - člena skupiny, na ktorého sa obráti pozornosť a debata ( hlavne nech sa nehovorí o mne ),
  • izolácia od ostatných ( nepustím nikoho do mojej blízkosti ),
  • detské prejavy v správaní ( trucovanie, agresivita, nepriateľstvo, neopodstatnená namyslenosť na vlastné schopnosti, možnosti a pod. ),
  • opačný spôsob správania, keď si pacient nedovolí prejaviť sa napr. voči terapeutovi nepriateľsky, nesúhlasne a zvolí opačnú formu správania : neprirodzenú zdvorilosť, úctivosť.( Podobne zo strachu prejaviť sympatie a pozitívny vzťah, volí pacient odmietavé správanie.)
  • popieranie, že mi vadí neúctivé správanie niekoho voči mne ( strkám hlavu do piesku ako pštros a predstieram nezáujem o to, čo si kto ku mne dovolí zo strachu, aby som s ním neprišiel do konfliktu ) - neschopnosť. Strach prejaviť svoj hnev ( radšej sa vo svojom vo vnútri obviňujem z neschopnosti a navonok zostávam pasívny, ako otvorene za seba zabojovať ),
  • únik vo dvojici ( trojici ) - zblížim sa so spolupacientom, ktorý má podobný odmietavý postoj k liečbe a terapeutom ako ja ( s týmto komplicom sa udržiavame v pozícii voči liečbe, izolujeme sa od "vzorných pacientov", spolu sme silnejší - nemajú na nás. Voľný čas si krátime svorným nadávaním a vysmievaním sa z liečebného režimu. S komplicom máme nepísanú dohodu, že sa za nič nebudeme kritizovať To by bol podraz, nesúhlasiť s tým druhým. Za týchto okolností liečba ani len nezačala. ).

SEDEM ŠTÁDIÍ PROCESU VEDÚCEHO K OSOBNOSTNÝM ZMENÁM PACIENTA

1.štádium.

Panuje tu neochota hovoriť o sebe. Pacient hovorí len o vonkajších záležitostiach. Má sklon vidieť sa úplne bez problémov, alebo problémy vníma úplne ako vonkajšie ( nie jeho).Považuje sa za zdravého.

2.štádium.

Hoci pacient popisuje na požiadanie svoje problémy, necíti sa byť za ne zodpovedný. Osobné názory považuje za objektívne fakty, bráni sa konfrontácii, neprijíma iný názor. Často si vo svojich výrokoch protirečí, ale nevníma to ( napr. "Stačí, keď prestanem hrať a ostatné sa porieši samo.").

3.štádium.

Pacient dokáže byť k sebe kritický, hovoriť o svojich nepríjemných zážitkoch. Začína rozlišovať svoje prežívanie a nazeranie na problémy, už ich nepovažuje za fakty ( uznáva, že niekto to môže vidieť a mať svoju pravdu.). Vďaka tomu je ochotný konfrontovať sa a inými názormi, prijať kritiku. Často sa pacient "rozhodne" niečo na seba zmeniť, ale zistí, že jeho správanie nie je v súlade s jeho rozhodnutím.

4.štádium.

Pacient menej potláča svoje pocity, príležitostne ich vyjadrí i slovami. Naďalej sa však bráni prežívať svoje pocity "tu a teraz", má strach takto sa prejavovať. Otvárať sa. Začína pochybovať o svojich doterajších názoroch na problém. Snaží sa overovať ich platnosť, prípadne ich meniť. Záleží mu na presnejšom vyjadrovaní a nastáva posun v postojoch k sebe, iným, k svojej chorobe, k budúcnosti. Váhavo pociťuje zodpovednosť za svoje problémy. Zisťuje nezriedkavý rozpor medzi svojimi predstavami, myšlienkami, slovami a činmi.

5.štádium.

Pacient voľne vyjadruje prítomné pocity ( nepotláča ich, "vybublávajú" na povrch ). V komunite pacientov sa cíti bezpečne. Dôveruje terapeutom. Čoraz väčšmi túži byť SÁM SEBOU, nezakrýva negatívne ani pozitívne pocity. Pacient začína výrazne lepšie rozumieť sám sebe.

6.štádium.

Pacient je v terapii telesne uvoľnený. Dovolí slzám vstúpiť do očí, nepotláča hnev, smútok, bolesť, radosť... Dokáže prežívať nové pocity, dokonca sa cíti odrezaný od predošlého sveta, svojej minulosti. Berie problém ako súčasť života, nezaoberá sa ním ako s cudzím bremenom, ale jednoducho so závislosťou a inými problémami žije. Často sa do toho štádia prepracuje až v abstinencii.

7.štádium

Človek vidí možnosti voľby. Žije podľa vlastnej filozofie, ktorú si pružne dotvára. Nepotrebuje mať na tvári masku, predstierať, že je niekto iný. Odmieta žiť podľa predstáv iných ľudí a nehanbí sa za seba. Necíti povinnosť plniť očakávania druhých, ani sa im zavďačovať. Stráži si svoju slobodu a riadi sa podľa seba. Sám si volí ciele, ktoré chce nasledovať. Lepšie chápe a prijíma iných ľudí. Dôveruje svojim pocitom, žije podľa hodnôt, ktoré v sebe objavil. K tomuto štádiu sa človek prepracuje po rokoch abstinencie za predpokladu, že si vytvorí podmienky pre osobný RAST.